Toto už nie je moja kandidatúra. Je naša.

Ten rozhovor poznám naspamäť a stavím sa, že aj vy: čakáreň u lekára, tabuľa s číslami, ktorá sa nehýbe, a niekto začne o výtlku pred bytovkou, o kontajneri, ktorý nikto nevyviezol, o liste na úrad bez odpovede. Pri pive to isté, na rodičovskom združení tiež – a vždy sa nájde človek, ktorý debatu jednou vetou zaklincuje.

„Aj tak sa nič nezmení.“

Počúvam ju roky a viem, že ju počúvate aj vy; nevyrástla z lenivosti, ale zo skúsenosti: koľko sľubov sme počuli a koľko z nich vydržalo po volebný deň. Nie sme unavení z mesta. Sme unavení z tých, ktorí ho vedú.

Na tej vete však čosi nesedí, lebo nie je pravda, že sa nikto nesnaží. Sú tu ľudia, ktorí chodia na zastupiteľstvá so zápisnicami pod pazuchou a nevzdávajú sa; volám ich nežní barbari a myslím to s úctou, lebo stoja na strane občanov, nie kšeftov. Majú pravdu. Lenže pravda bez výtlaku zostáva iba názorom a viacero volebných období ukázalo to isté: bez odborného zázemia a bez sily dotiahnuť vec do konca to nestačí. Hryzkajú, nehryzú.

Poviem to tvrdo: ak chcete zmenu, nežný barbar vám ju neprinesie.

Kto teda? O mne ste už čo-to počuli. Nie práve pekné veci. Politickí oponenti ma volajú hajzlom, moja žena hovorí, že som dobrý človek – a pre politika so zištnými záujmami je hajzlom každý, kto mu stojí v ceste. Všimnite si, komu sa to slovo dnes na Slovensku lepí na chrbát: aktivistom, novinárom, umelcom. Nie je to ružomberská špecialita, je to metóda. Keď padne na moju adresu, položte si jedinú otázku: komu stojím v ceste?

Odpoveď je v tom, čo robím celý život.

Samospráve sa venujem celý profesijný život, je to moja misia aj koníček: som právnik, dvanásť rokov som bol poslancom za Baničné a dnes radím primátorom, starostom aj poslancom po celom Slovensku, takže toto mesto poznám zvnútra, nie z letákov. Volajú ma tam, kde je problém – kde sa to neoplatí, ale kde ide o veľa. Som srdciar.

Tri príklady namiesto životopisu.

Liptovský Mikuláš. Keď tamojší primátor na zastupiteľstvách urážal poslancov, dovoľoval si nevhodné narážky na poslankyne a nedával slovo, poslanecká väčšina si ma v roku 2020 zvolila za hlavného kontrolóra, aby sa na úrad vrátili pravidlá – a pohli sa aj veci, ktoré tam roky stáli. Keď primátor po voľbách v roku 2022 získal väčšinu, moje odvolanie bolo prvým bodom prvého zastupiteľstva. Beriem to ako referenciu.

Nemocnica Poprad. Pre vážne podozrenia okolo hospodárenia nemocnice ma minister zdravotníctva vymenoval za predsedu dozornej rady a začali sme otvárať zmluvy pre nemocnicu nevýhodné a podľa môjho právneho názoru za hranou zákona; v tom čase som viedol aj jeden z najsledovanejších zdravotníckych sporov na Slovensku. Reakcia neprišla na zmluvy. Prišla na mňa – odvolali ma, no zistenia ostali na stole. Za dobrú prácu ma už odvolali viackrát.

A do tretice ľudia. Som advokát a beriem prípady, do ktorých sa iným nechce: zastupujem ženy, ktoré doma bije vlastný muž, a nie je to práca od stola, lebo znamená postaviť sa zoči-voči chlapovi, ktorý dovtedy mlátil svoju ženu a od tej chvíle nenávidí mňa. Vyhrážky k tomu patria a raz to pri nich neostalo: zaútočil na mňa. Neustúpil som. Tieto prípady som dotiahol do úspešného konca a tie ženy dnes žijú bez strachu. Zastupoval som aj vdovu, ktorej poisťovňa po smrti manžela odmietla vyplatiť poistné plnenie. Vyhrali sme.

Malo to svoju cenu.

V čase, keď som ostro a verejne kritizoval vtedajšieho primátora, som prišiel k vypáčeným dverám bytu: nezobrali nič okrem SIM karty, všetko ostatné rozbili – a polícia nikoho nevypátrala. Keď som riešil kamióny na križovatke pri Houdekovej, našiel som ráno rozbité auto; dnes tam nákladné autá nesmú a deti chodia do školy bezpečnejšie. A potom prišli železné tyče. Mierili na hlavu. Moja žena bola vtedy so sedemmesačným synom pod policajnou ochranou. Kto tých ľudí poslal, sa nikdy nezistilo.

V roku 2014 prišla iná zbraň: platená klamlivá antikampaň, ktorej pozostatky žijú dodnes, hoci mám nezvratné dôkazy, že išlo o výmysly – a kto ich zaplatil, doložím ešte počas tejto kampane. Tie tézy dnes opakujú dva druhy ľudí: tí, ktorým za ne vtedy zaplatili, a tí, ktorí to od nich počuli.

Nepíšem to pre súcit. Píšem to preto, lebo práve tu sa ukazuje, aký má byť primátor.

Primátor stojí za svojimi ľuďmi aj vtedy, keď je to nepohodlné, robí rozhodnutia, za ktoré mu nikto tlieskať nebude, a keď sa niečo nepodarí, nehľadá vinníka o poschodie nižšie. Mestský úrad nesmie pracovať v strese z kriku a nadávok, pod tlakom pokynov, ktoré sa menia zo dňa na deň. Kto sa bojí, nespraví ani to, čo má.

Ľubo Kubáň taký, žiaľ, nie je. Za tie roky si nespomínam na názor, za ktorý by sa postavil, keď ho to mohlo niečo stáť; ráno sľúbil „za“ a poobede hlasoval „proti“, a keď na stole ležalo zásadné rozhodnutie, na zastupiteľstvo radšej neprišiel. Ako primátor prekvapil jediným: ľudia z úradu hovoria o kriku a nadávkach, rozhodovanie stiahol do jednej kancelárie a o financiách, ktoré sa týkali jeho samého, rokoval za zatvorenými dverami. Roky sme to tušili.

V júli sa z tušenia stala fotka.

Vo štvrtok povedal niektorým poslancom, že s nimi ráta – a o pár dní, pätnásteho júla, ohlásil kandidatúru na Kalvárii, aby hneď na druhý deň stál pred mestským úradom vedľa bývalého poslanca Patrika Haba, ktorý ovplyvňoval chod mesta, hoci poslancom už nebol, a podpísal s ním memorandum o spolupráci. Zradil tým poslancov, ktorí mu štyri roky kryli chrbát, aj vlastného zástupcu, ktorý mu robil kampaň. Dozvedeli sa to zo sociálnych sietí. Nikto im nezavolal.

K tomu spojenectvu mám otázky, budem ich klásť nahlas a čo tvrdím, to aj doložím. Prečo odišlo štvrť milióna eur na park s lavičkami v Černovej, kým Madačova čaká na rekonštrukciu? Ako sa do vodární dostal riaditeľ, ktorý dnes na ich listine kandiduje za poslanca? Ako získala firma pána Haba mestské zákazky za milióny eur? A boli zo súťaže vylúčení aj lacnejší uchádzači – na základe čoho?

Nech voľby dopadnú akokoľvek, Kubáň ako skutočný primátor končí: ak vyhrá, rozhodovať bude Patrik Habo – hovorí to otvorene aj jeden z ich vlastných kandidátov.

Nebudete voliť Kubáňa – budete voliť Haba.

Veril som, že poslanci postavia aj primátorskú alternatívu, no tesne pred odovzdaním kandidátok bolo jasné, že nevznikne: rodinu Roberta Kolára, ktorého prácu si vážim, zasiahla antikampaň šírená falošnými profilmi, postavená na informáciách z úzkeho okruhu okolo radnice, a viacerí poslanci po takej skúsenosti stratili chuť kandidovať. Časť z nich, našťastie, zostavila jednotnú kandidátku na poslancov. Na primátorskej listine však zostávalo prázdne miesto.

A hodiny bežali.

Do uzávierky ich zostávalo štyridsaťosem: dva dni na rozhodnutie, ktoré som neplánoval, a na podpisy, ktoré nikto nezbieral. Nemohol som nechať budúcnosť tohto mesta v rukách kriváctva – ani v rukách tých, ktorí mu síce nefandia, ale nemajú ako ho zastaviť.

Rozhodol som sa.

Nikto neveril, že sa to za dva dni stihne, a sám by som to nedokázal – ľudia však vzali hárky a vyšli pred obchody aj na sídliská, známi aj neznámi, a doniesli 860 podpisov, hoci zákon žiada 500. Ďakujem každému, kto s hárkom stál, aj každému, kto sa pri ňom zastavil. Dali ste tejto kandidatúre šancu – a mne záväzok, z ktorého sa už necúva.

Toto už nie je moja kandidatúra. Je naša.

Falošné profily sa pustili do klamstiev skôr, než som sa rozhodol, a časť ich téz ide na zotrvačnosť od roku 2014, lebo im niekto zabudol povedať, že vojna sa skončila. Nech sa páči. Po železných tyčiach ma status na Facebooku nerozhodí.

Z tisícok rozhovorov mi vychádza veta, ktorá bolí najviac: priveľa Ružomberčanov už svoje mesto nemá rado. Sme hrdí na Vlkolínec, na históriu, na ľudí odtiaľto, no na to, ako mesto funguje, nie je hrdý takmer nikto. A pritom sa to dá zmeniť – nie heslami z bilbordov, ale tým, že začne fungovať to základné: úrad, ktorý na list odpovie, a rozhodovanie, v ktorom platia fakty, nie chúťky záujmových skupín. Program predstavím v najbližších dňoch, konkrétny a s termínmi, aby ste odo mňa mohli žiadať odpočet.

Ak chcete primátora, ktorý za svojimi ľuďmi stojí, má za sebou odžité roky aj odborné zázemie a mesto pozná zvnútra, príďte v sobotu 24. októbra k urnám a voľte Martina Alušica.

Viem totiž, ako sa tá veta z čakárne dá prepísať. Nie „aj tak sa nič nezmení“, ale: Ružomberčania budú svoje mesto milovať.

Martin Alušic