Toto už nie je moja kandidatúra. Je naša.

„Aj tak sa nič nezmení.“

Túto vetu počúvam v Ružomberku roky. Pri káve, u lekára, medzi rodičmi v škole aj na ulici. A úprimne, vôbec sa jej nečudujem.

Nie preto, že by ľuďom na Ružomberku nezáležalo. Práve naopak. Len už príliš veľakrát videli, ako sa veľké sľuby skončili pri slovách.

Toto mesto poznám zvonka aj zvnútra. Dvanásť rokov som bol poslancom, som právnik a dnes pracujem so starostami, primátormi a poslancami po celom Slovensku. Radím najmä tým, ktorí sa dokážu postaviť diktátorom a odmietnu prikyvovať len preto, že je to pohodlnejšie.

Ako hlavného kontrolóra v Liptovskom Mikuláši ma po tom, čo diktátor získal väčšinu, dal odvolať. Prišiel som do prostredia, kde sa mesto riadilo autoritatívne a polícia sa využívala na politický boj. Primátor mal sexuálne narážky na poslankyne, nadával poslancom, dokonca ich matkám. Odporne sa verejne vyjadroval aj o meste Ružomberok. Postupne sa nám podarilo zmeniť atmosféru na úrade a nastaviť normálnejšie fungovanie. Po podvodnom víťazstve však prišlo moje okamžité odvolanie a návrat ku gaunerskému vedeniu mesta.

V dozornej rade popradskej nemocnice sme zase začali otvárať nevýhodné zmluvy spojené s korupciou vedenia. Aj tam sa veľmi rýchlo ukázalo, že nie každému vyhovuje, keď sa niekto začne pýtať nepríjemné otázky.

Keď som sa zase postavil proti parkovaniu kamiónov na Houdekovej ulici, odnieslo si to moje auto.

A neostalo iba pri politike a verejných funkciách. Ako advokát zastupujem ženy, ktoré doma zažívali násilie, matky s deťmi, ktorým nespravodlivo hrozila strata domova, či vdovy bez finančných prostriedkov po smrti milovaného manžela.

V súvislosti s mojou poslaneckou činnosťou prišli vyhrážky, vlámanie do bytu a napokon aj pokus o vraždu. Situácia zašla tak ďaleko, že moja manželka a vtedy šesťmesačný syn museli byť pod policajnou ochranou.

Nebolo to príjemné pre mňa ani pre moju rodinu. Ale pri veciach, o ktorých som presvedčený, že sú správne, som sa nikdy nenaučil ustupovať.

Preto viem, že keď ide o správnu vec, konfliktu sa nebojím.

Ešte prednedávnom som s kandidatúrou na primátora nepočítal. Keď som sa však pozrel na to, aké možnosti má dnes Ružomberok na výber, videl som facebookového rozprávkára a chobotnicu, ktorá má chápadlá všade, kde tečú mestské peniaze.

A vtedy som si povedal, že Ružomberok potrebuje aj inú cestu.

Do uzávierky zostávalo 48 hodín. Potrebovali sme 500 podpisov, vyzbierali sme 860.

Vtedy som pochopil, že za touto kandidatúrou už nestojím iba ja. Ďakujem každému, kto podpísal alebo pomohol so zbieraním.

Nesľubujem zázraky ani to, že jeden človek všetko napraví. Sľubujem však, že toto mesto bude tím.

Ľudia, ktorí prichádzajú s nápadmi a venujú Ružomberku svoj čas — či už je to Cyklokoalícia, Rozeta alebo ďalší aktívni ľudia a združenia — majú byť súčasťou rozhodovania o našom meste, nie prekážkou, ktorú treba ignorovať.

Zbavíme sa parazitov nasatých na rozpočet mesta.

Pretože peniaze Ružomberčanov majú slúžiť Ružomberku a nie chápadlám chobotníc.

Martin Alušic